Keď si človek sadne do vlaku, do autobusu, do reštaurácie, do kaviarne na terase, v parku na lavičku vystupuje zo svojej bubliny rodiny a priateľov/kolegov, ktorí sa definuju na nejakú stranu, protistranu, nestranu strany a podobne. Možno si chce posedieť, odpočinúť, relaxovať no málokedy polemizovať. Začuje alebo priamo na podnose mu prinesú názor že nás niekto niečim chce zničiť, ochromiť, otupiť či podmaniť si. Spektrum neskutočne naivných názorov sa niekedy dostane do absurdity, že človek ktorý mu to tvrdí niekedy aj jasne vidí že je to nelogické, nepravdivé, no čistý nezmysel. A môže to byť obyčajný človek, vedec, či profesor na univetzite. Žiadna škola človeku múdrosť nedá a žiadna správa z jedného média mu neposkytne ucelený pohľad. Naopak útržky novín, správ na internete, výpovedí, či zostrihaných reportáži človeka často uvedie do zmätku, že už nevie kde je sever. Niekedy do toho skočí sám, niekedy ho prevalcuje okolie ale niekedy si môže za to aj sám, že nehľadá pravdu či podstatu veci, konfliktu, riešenia problému. To čo mu na začiatku veľmi vyhovuje ho za chvíľu aj nepríjemne dobehne. (Pri mnohých ľuďoch je ešte príznačné že čím je tvrdenie hlúpejšie tým sa rýchlejšie prijíma a šíri. Tvrdý dopad na zem je o to viac nepríjemný.) V miestnosti krivých zrkadiel rovný je človek zrazu krivý a deformovaný. Ak sa toto zrkadlo pokriveného odrazu stane merítkom vecí nemá šancu vidieť veci reálne a pravdivo. Až keď mu niekto vymení zrkadlo alebo sa pozrie pramo na seba uvidí reálny obraz skutočnosti. V záplave rychlokvasených a častokrát nepotvrdených správ je to čoraz ťažšie. Niekedy pomôže všetko vypnúť a urobiť si celodennú prechádku v lese. Odstup a odchod zo zabehnutých vecí. Harmónia prebúdzajúcej sa prírody mu poskytne čas aby sa vrátil k sebe samému a narovnal sa. Aj spoločnosť takýto prerod potrebuje. Každý jej môže pomáhať aby sa dostala k sebe samej bez nánosu kadejakých nepotrebností a suchého blata. A keď po čase sa pozerá s odstupom zistí, že to bol najlepší čas.